Čo píše život...

V zlom čase na zlom mieste.

27. listopadu 2011 v 22:55 | Shou
Dobrý deň, zoznámte sa prosím s nainaivnejšou osobou pod slnkom.

Prajem pekný deň, volám sa Shou a som strašne blbý človek. Viete si predstaviť toho nainaivnejšieho človeka na svete? Nie? Tak vám sem asi hodím svoju fotoku... Buď som sa narodila v divnom svete, alebo tá divná som definitívne ja. Naozaj sa stále častejšie cítim ako úplny pako. Ako je možné, že si stále myslím, že všetci na svete sú dobrí, všetci majú na svoje konanie a činy naozaj dobrý a rozumný dôvod? A pri tom mi každý jeden deň niekto chrstne do ksichtu pravý opak?!Nemyslím si, že som hlúpa. Aj inteligencie som trochu pobrala, síce mi občas dopína trošku pomalšie (komu nie, že?). Ale môj pohľad na sve a ľudí je úplne zvrátený a najhoršie na tom je, že si to uvedomujem. Ach, sladký pocit nevedomosti. Asi by som mala ísť na nejaké vyšetrenie s mozgom. Či je všetko tak ako má byť, na svojom mieste a pospájané správne. Určite tam bude nejaký error, chyba v matrixe...
Ale ak som zdravá tak je tu možnosť, že žijem v inom čase. Narodenie mojej dušičky sa oneskorilo a niekoľko tisíc rokov (možno urýchlilo, teraz neviem presne). Ak sa oneskorilo, tak by ma do mojich dvadsiatich rokov určite ukameňovali alebo upálili. Aspoň by sa duša netrápila príliš dlho (neprešla by som ani pubertou!) A v budúcnosti...ktovie či niejaká vôbec bude...
Ešte jednu možnosť by som mala, prišli Mimozemšťania a nechali tu jedno svoje "semiačko" a z toho sa vykľula podivná osoba, nezapadajúca do tohto sveta ani omylom. A teraz sa prebíja životom a rozmýšľa, kde urobila chybu.

O svojom nepoznanom pôvode asi rozmýšľa viacero z nás. Ktovie prečo. Prečo sa ľudia cítia ako vyvrheli vo vlastnej spoločnosti. Dokoca aj vtedy keď ich ostatní tak neberú a nevnímajú. Len oni samí majú pocit, že tu niečo proste nehrá, nesedí, nepasuje a kopa iných synoným.
Keď na to niekto príde, poprosím si odpoveď. Nech sa aspoň na chvíľku oklamem, že nie som tá divná ja, že nie je chyba stále vo mne.

PS: toto nemal byť a ani nie je nijako deprimujúci článok, len slová ,po veľmi dlhej dobe, od trochu zmetenej osôbky. Ďakujem za pozornosť.

Piate narodeniny a pomalý koniec prázdnin.

12. září 2011 v 0:30 | Shou
Nie, nie, nie...toto snáď ani nie je možné! Ale predsa asi je. Dámy a páni, všetci prítomní (vás je tu určite "neúrekom") tento blog, oficiálne pred malou chvíľkou začal žiť svoj piaty rôčik! xD Mňa asi klepne pepka! xD Ja som si na to SPOMENULA!!! xD Len tak, z ničoho nič, 12.9.! muhaha. Neverím, že si to pamätám. Okej, k veci. Gratulujem tejto stránke, že vydržala, no s ľútosťou musím priznať, že sa tu prestávam cítiť ako doma. Áno, toto bol môj svet, môj maličký ostrov súkromia a zrazu je ten pocit preč. Uvedomila som si to vlastne až dnes, chela som niečo napísať, ale nešlo to. Prišlo mi to blbé, lebo viem, že si to prečíta niekto koho osobne poznám a to mi akosi vadí. Veľmi. Viac ako obvykle. Ktovie prečo. Ale veľmi silno pochybujem, že by som mala silu presťahovať sa. Dosť dobrý nápad... Samozrejme nenápadne ale to by chcelo zmenu aj prezývky. Omg! Zastelím sa!

Nie! Dnes sa tu bude oslavovať! Žiadne morbídne myšlienky (fu, to bude zložité). Za chvíľu mám už aj ja koniec prázdnin. Viem že kopa ľudí je už v školách a začínajú "makať". Ja až budúci týždeň, no strach mám kvalitný. Stále si nemyslím, že patrím na vysokú školu. Nie, ja nie. Ja človek, ktorý má temer 20 rokov, miluje superhrdinov, gumové cukríky, všetko farebné a mydlové bubliny. Človek, ktorý plače za mŕtvou zlatou rybkou, s ktorou pravidelne viedol dlhé rozhovory. Človek, ktorý dva dni rozmýšľa len nad tým ako ohodnotí 200 filmov, aby mohol napísať jeden stupidný komentár a nakoniec sa nevie rozhodnúť, ktorý film bude ten 200tý! (toto neriešte, vážne mi asi preplo) Človek, ktorý zjedol za posledných pár týždňov toľko čokolády, že sa mu mení aj krv na hustú černastú hmotu. A človek, ktorý sa zamiloval do stupidného seriálu a slova "pussy" xD Áno som cinephile a definitívne mi preplo...to bude tým stresom a aktívnym trojmesačným ničnerobením! :)
Tak a teraz som zhrnula skoro všetky svoje vlastnosti/záľuby, ktorými sa na vysokej nebudem chváliť! xD

No nič, prajem všetkým krásny 12. september. :)

-netuším ako pomenovať tieto drýsty-

3. září 2011 v 20:33 | Shou
Po dlhom čase opäť zdravím.
Chvíľkami to tu vyzeralo živšie ale aj tak slabá aktivita nakoniec upadla. Keďže som lenivá a nepriznám si svoju účasť háďzem to všetko len a len na teplo! xD Počasie je na tieto účely ako stvorené.
Tak, zmenila som znova dizajn. Opäť je to New York (obrázky- deviantart). Spočiatku sa mi to zdalo také chaotické a "preplácané" ale toho bočného obrázka so smejúcou sa ženou v okuliaroch na billboarde som sa nedokázala vzdať. :)) A čo narobím, keď bobláznenie týmto mestom sa ma nepúšťa? A všetko to umocnil včerajší rozhovor s jednou holkou, ktorý od 9tich rokov žije v NY. Nikdy ma neprestane nadchýňať a prekvapovať pani Náhoda.
Včera sme šli aj s mamkou ku babke a dedkovi, boli sme tam pár minút a ja som sa vonku hrala s našim ďáblikom, keď zrazu prišla holka aj s krásnym pitbullom. Sára šla z kože vyskočiť a tak som ju pustila von. Skoro som sa rozplynula aké boli rozkošné keď sa spolu s Lunou (pitbullička a new yorčanka) hrali. xD A tak sme sa šli aj s majiteľkou prejsť nech sa tie naše hafíky pohrajú. No a tak sme si dobre pokecali. Zajtra ideme k babke zas a snáď sa znova stretneme, nech sa psy vybláznia a ja z nej povyťahujem rôzne info. xD Ju ale to moje teliatko je tak krásne žiarlivé! :) Akonáhle si to ku mne Luna namierila Sára sa na ňu vrhla a potom rýchlo ku mne. Achu, tie psy sú niekedy skoro ako malé deti. A ten náš úplne! Ale nikdy človek neuvidí takú úprimnú radosť z vlastnej prítomnosti ako u psa. Potvrdilo mi to aj niekoľko dňové stráženie malej čivavky, ktorý žila 6 rokov vo veľmi biednych podmienkach, k nám sa dostala len po mesiaci tzv. rehabilitácie, keď si ju konečne našlo šťastie a normálny domov. To malé stvorenie k vám priľnulo tak veľmi a tak neskutočne sa tešilo keď vás ráno mohlo zobudiť alebo keď ste po pár hodinách neprítomnosti konečne otvorili dvere až vás to dojalo. :) Teraz nám tu chýba, aj keď v podstate celý deň to prespalo, no predsa je to tu po tých 4 dňoch smutnejšie. :)
A keď už som sa to takto rozpísala o mojich malých (xD) huňatých a uslintaných kamarátoch, pripájam aj fotky k tejto téme. :)



PS: áno, pochopili ste správne, nudila som sa xD preto tie fotky vyzerajú tak ako vyzerajú. xD

Starneme, alebo sa len svet mení?

8. srpna 2011 v 12:31 | Shou
Mám taký pocit, že som už stará. Viem, že to znie divne, budem mať len 20 (T_T), ale akosi sa ma nechce zbaviť otravný pocit, že je to už akosi veľa. Dostávam sa do štádia dôležitých životných rozhodnutí a to ma jemne desí. Uvedomila som si to včera, keď som zbadala na FB jednu asi o rok staršiu kamrátku a jej odkaz "zmena stavu- zasnúbená". Ako prvé mi napadlo, že je to fór. (Aj Shou má svojho manžela už temer dva roky! :)) Ale hneď v prvom komentári bola gratulácia s prianím šťastia a skorej svadby. A tak som si hneď spomenula na bývalú spolužiačku zo základnej, ktorá sa vydala pred pár týždňami. A teraz sa dostávame k tomu, žee: "Ooo, shit!!" Toto sa mi prestáva páčiť! Za chvíľu budem ako moja sestra sledovať na FB svoje bývalé spolužiačky ako im pomaly rastú brušká a neskôr aj milé ratolesti. A pri tom naše najväčšie problemy sú, ako sa pomestíme v malej izbičke a ktorá má ktorej ponožky!

Viem, že kedysi to bolo úúplne bežné, 20 rokov = svadba, moja babka sa vydávala v 16tich alebo 17tich, ale keď si predstavím seba a... *pomaly kolabuje* Nie, nie, nie...nie, nieee, nie... xD Nepredstaviteľné. xD Aj keď si predstavím svoju sestru s priateľom (majú obaja 23-24) a ich správanie. *výbuch smiechu* Ako sa stále naťahujú a bijú a potom sestra z obývačky kričí, aby som jej prišla pomôcť. A ja prídem do izby a on na nej sedí drží jej ruky a ona ho kuše do nohy a obaja sa rehocú ako malé neposlušné deti a ja tam vyzerá staršie ako obaja dokopy...hmm...xD Nie...nie...nie!
Neviem si nič také predstaviť, na mňa je to strašne skoro. Ale to bude aj tým, že ja som strašný bojko vo vzťahoch a taktiež jemne zaostalá :) čiže mňa to nenormálne desí. Snáď aj ja RAZ dospejem a mojim kamarátkam bude dobre a budú šťastné. :) A možno o pár rôčkov budem kočíkovať nejaké maličké, lebo obe bývajú hneď vedľa mňa. :)


No s tým mojim dospievaním to až tak dobre nevidím. Včera moja zlá stránka, zákernosť a škodoradosť vzrástli do nadpozemských rozmerov. Trochu ma to mrzí, až sa hanbím, ale zároveň keď si na to spomeniem okamžite sa usmejem. Viem, som hnusná, keď sa teším z nešťastia iných, ale keď som si uvedomila ako mi ich šťastie ublížilo... Paradox je, že som sa aj tú zlú aj dobrú správu dozvedela úplne rovnako. Myslela som si, že je to všetko preč, že mi je to úplne ukradnuté a som za tým. No podľa včerajšej spontánej reakcie v podobe šialeného smiechu to nebola tak úplne pravda. xD Teraz mi nezostáva asi už nič iné iba sa baviť sama na sebe. A znova sa mi potvrdzuje ako jeden rok dokáže zmeniť človeka. :)

Prečo bežím, keď bežím?

29. července 2011 v 21:23 | Shou
Haruki Murakami má knihu O čem mluvím, když mluvím o běhání, ktorú si chcem už veľmi dlho prečítať. Neviem či tohto známeho japonského autora poznáte, no bola by chyba keby nie. Ale k tomu inokedy. Dnes sa ide behť! :)

Už asi rok chodievam behať. Kedysi, mám to čerstvo v pamäti, som hovorievala, že beh je stráta času, že je to hlúposť. Nechcela som behať ani v škole lebo som v tom nevidela zmysel. S mojou povahou vo všetkom musím hľadať nejakú logiku. (na zabitie!:)) A predsa, ja, taký odporca som začala behať. Vždy keď to niekto počuje poprvé tak sa čuduje "Má to 19 a chodí to behať?!" samozrejme prvé čo každému napadne je, že chcem chudnúť. xD Čo je však dosť hlúposť, keď vážim 50 kíl aj s topánkami. xD Tak prečo bežím, keď bežím?




Prieteľstvo je ako symbióza. Každý čerpá od toho druhého čo potrebuje.

24. července 2011 v 15:49 | Shou
Zdravím.
Moja nálada sa pomaly vracia do zabehnutých koľají. Nemôžem povedať, že som šťastná, to by ma muselo niečo naozaj potešiť, ale dajme tomu, že je všetko v pohode. (budem klamať samú seba až kým sa tým nepresvedčím!)
Tento týždeň som bola dvakrát v letnom kine. Musím povedať, že som nikdy nepozerala film v lepšej atmosfére a prostredí! Prvý raz kropilo celý čas! Mať pivo s príchuťou dažďa nie je najprájemnejšie, ale to druhé bolo už lepšie. xD Prvý film bol Denník nymfomanky, bolo to od 18 ale bolo veselo a film bol skvelý. Včera sme boli na Once, to už taký dobrý film nebol, no my sme sa zabavili aj tak. Ja proste cez nudný film ticho nebudem!xD Škoda len, že to bolo krátke, pokojne by som tam vydržala sedieť až do rána.:) Hlvne v prítomnosti dobrých ľudí. :) Prišla som na to, prečo sa stretávam s veľmi podobným typom ľudí. Najviac asi blízkych priateľov mám strašne ukecaných a pred pár dňami som prišla na to prečo. Kamarátka mi asi dve hodiny rozprávala o svojich problémoch a keď sme už čakali na môj bus, ktorý ma mal odviesť znova do svojho sveta, mi povedala, že nabudúce ona už nepovie ani slovo a konečne jej ja poviem čo so mnou je. A výhoda takýchto ľudí? Kecajú toľko, že zabudnú na to, čo pôvodne chceli a ak nechcem nič hovoriť, proste nebudem a oni si to možno ani nevšimnú. :) Sybióza ako vyšitá. :)

Inak Once získal myslím Oscara za hudbu, tak vám pridávam jednu pesničku. Celkom sa hodí k tomuto upršanému počasiu. A slová sú tiež celkom zaujímavé :)

Sme to čo sme...ale to nie je ospravedlnenie!

17. července 2011 v 19:46 | Shou
!Varovanie! - Autor tohto článku je chorý, jemne rozrušený a trošku nevrlý. Rozhodne nikoho neche uraziť ale ak sa tak náhodou stane, môžete mu pobozkať najkrajšiu časť tela! (kiss my ass!)





Vážne som trochu nevrlá a potrebujem sa vypísať. Dnes ma naštvalo hneď zopár ľudí, každý kvôli niečomu inému ale toto je téma, ktorú potrebujem rozviesť.
Každý človek je nejaký, každý jeden z nás má kopu chýb, o ktorých vieme aj nevieme, dokážeme aj nedokážeme si ich pripustiť. Niktoré chybičky sú len banalita, no niektoré zraňujú. To je všetko už dávno známe. Každý sme iný. Tak prečo sú stále ľudia, ktorí sa oháňajú otrepanými frázami "Som už raz taký". Fajn, beriem na vedomie ale to predsta týmto nekončí! Aj ja viem, že som taká a onaká! Oooj, čo všetko ja o sebe viem. A keď príde človek, na ktorom mi záleží tak mu niektoré veci prezradím skvôr ako by mal možnosť na to prísť sám, nech sa neľaká, nech vie že o tom viem a niečo s tým možno aj urobím. Ale drvivá väčšina rozhovor končí práve touto vetou: "Prepáč, som už raz taký" a v podstate to znamená "Viem o svojích chýbách, viem, že ťa to zraňuje, ale ty mi nestojíš za to aby som sa zmenil." Bodka. Koniec. Všetko je vyriešené.
Chcete príklad? Kamarátka sa zaplietla so zadaným chlapcom. No ona si myslí, že svoju "holku" má len na jedno (určite viete na čo). Chlapec je vraj strašne zlatý, milý, no vraj jej rovno povedal, že proste nedokáže byť verný. A tento zlatý chalan taktiež použil "zázračnú" vetičku "Som už raz taký a nedokážem si pomôcť." No čo by ste jej poradili?! Napadlo mi len kopnutie do gulí s poznámkou "nemohla som si pomôcť" ale to by mi neprešlo, tak som povymýšľala rôzne alternatívy.

Mám rada jedinečných ľudí, osoby ktoré sa zdajú "íné" prípadne "divné", nie všetkými pochopené. Týmto ľuďom dokážem porozumieť, a týto ľudia sú schopní zaujať ma a porozumieť taktiež mne. Nechcem, aby sa "zmenili". Nemyslím si, že v celej svojej podstate, tam kde sa ukrýva daná jedinečnosť, sa človek dokáže zmeniť. Neverím tomu, ani to nežiadam. Ale nech mi už nikto nikdy nehovorí "Som už raz taký a nezmení sa to" lebo ani tomuto neverím. Lebo viem veľmi dobre, že jednej osobe človek povie presne toto a o pár mesiacov je to stále ten istý človek, ale našiel si jednu osobu, pre ktorú sa "zmenil". A ani to nebolelo, a možno si to ani sám neuvedomil, nemusel robiť žiadne závažné kroky, len to tak prišlo. A bolo to tak. :)

Prečo tento článok? Neviem. Možno preto, že už som tieto slová veľakrát počula, aj povedala. Možno kvôli kamarátke, ktorá ma práve teraz rovnaký problém. Možno som sa len musela vypísať, aby som dnes niekoho neposlala už natrvalo do teplých krajín. Možno ma štve príliš veľa vecí. A možno len preto, lebo mám dosť klamstiev aj pretvárky...

Ďalšia šialená noc za mnou...

4. června 2011 v 11:59 | Shou


Akosi sa mi v poslednom čase nevedia vyhnúť úplne bláznivé noci. Celý týždeň je pokoj, všetko je v pohode, ak idem von prídem aj v rozumnom čase, no proste pohodička. A potom príde jeden večer a zrazu jediná otázka čo mi vŕta hlavou je či vôbec prídem domov. :) Po rozlúčke so štvrtákmi sme si šli tak 5 ľudia sadnúť do mesta, zahrať biliar a ja som mamke povedala, že tak do dvanástej budem doma. Zrazu sa to zvrtlo omnoho viac ako som kedy očakávala, boli sme asi trinásti a skončili sme u spolužiaka na byte na opačkom konci mesta. Domov som došla okolo ôsmej ráno, prechladnutá a totálne mŕtva...
Včera sme šli osláviť kamarátove narodeniny. Keďže nie je z mesta ale z malej dedinky, do ktorej mu chodí bus iba občas bola dohoda, že s ním bude musieť niekto ostať do piatej v meste. Samozrejme Shou ako veľmi ochotný človek povedala (po dlllhom presviedčaní) že ok. Chvalabohu to dopadlo znova úplne inak! :) Okolo jednej bol oslávenec už na ceste domov a my s kamarátkou sme už sedeli v mcdonalde a napchávali sa hamburgermi! xD Pokecali sme zas s kopou neznámych ľudí, potulujúcich sa piatkovým nočným mestom a nakoniec sme nemuseli ani hodinu čakať na hnusný smradľavý nočák, ale prišlo pekné voňavé autíčko :)


Čo z toho všetko vyplýva? Vždy radšej čakajte tú najhoršiu alternatívu a nakoniec budeme veľmi milo prekvapený, je to určite lepší pocit ako zobudiť sa ráno na gauči úplne dolámaní! xD A! Vždy radšej pripravte na tú najhoršiu alternatívu aj rodičov. :) A potom keď ráno doma uvidia v posteli vaše polomŕtve, ale predsa len zdravé a prítomné telíčka, potešia sa a povedia si, aké to majú dobré deti! :))
Toť bola ďalšia z mojich "múdrych rád" xD

Z mŕtvych vstanie?

30. května 2011 v 12:14 | Shou
Pekný deň sa praje...:) Neviem, či sem vôbec ešte niekto chodí, či si na moju osôbku ešte niekto niekedy spomenie. Ak áno, ak sem naozaj niekto ešte zablúdi veľmi ma to poteší a ĎAKUJEM! :)
Dlho predlho som nič nepridávala...žiaľ, štvrtý ročník na gymnáziu nebol nič extra ľahučké a tak nebol čas ani chuť. Avšak minulý týždeň som oficiálne ukončila stredoškolskú dochádzku...och, divne to znie...:) a opäť sa môžem venovať svojmu malému dieťatku...rozmýšľala som, že to tu zruším a vykašlem sa na to, žiaľ som príliš citlivý človek a veľmi ľahko sa naviažam aj na kus hliny (xD) a tak je pre mňa veľmi ťažké zrušiť tento blog, toto moje niekoľkoročné "dielo". Som zvedavá ako dlho mi to vydrží :D a či tie moje drýstiky ešte fakt niekto niekedy prečíta :)

Maturita- formalita?! Ale hovno!

17. března 2011 v 16:23 | Shou
Ževraj Maturita nič nie je...dá sa zvládnuť ľavou zadnou...hm...Možno, no záleží to od strašne veľa rôznych faktorov: počasie, konštalácia hviezd, ako sa vyspal váš administrátor (dozor), čo mal na raňajky, či sa dobre vysr***... atď...
Takže k veci...moja prvá časť maturi nedopadla najlepšie...SJ bola ešte ako tak v pohode. Nemčina bol zabiják...Tak v riti sme dlho neboli xD Všetky ostatné skupiny si pomáhali. My? Otočíte sa trochu na stoličke, profka vád dobre že nezbičuje.. xD Proste jedna "laahoodaaa"...xD A Shou rovno v prvej lavici pri katedre...Ďalšia lahodička. Do mája sa musím dať premenovať, prosím pripomeňte mi to. Žiadne také "A" na začiatku priezviska! ne ee! :) Po teste sme sa celá skupina chcela zdvihnúť a vysrať sa na to lebo ak by bola téma na sloh taká ako test stratili by sme ďalšiu hodinu života úplne zbytočne...:)


Ale neklesajme na duchu! Hlavy hore, chladná hlava a nohy v teple! :)
V poslednej dobe ma len tak hoci čo nezlomí. Optimizmom srším na všetky strany a úsmevom zrazím aj toho najväčšieho debila na kolená! :) Viete čo ľudí robí silnejšími? Všetci tí kreténi a kravy, ktorých za celú svoju krátku aj dlhú životnú púť postretávame. Najprv to bolí, strašne, cítite ako vám vaše sny utekajú pomedzi prsty, jemne sa ich dotknete, oni vezmú "nohy na ramena" a utekajú od vás najrýchlejšie ako sa len dá... A vy tam stojíte ako debil, bez možnosti sa čo i len pohnúť čumíte na debilný monitor kde jednou vetou vám jeden obyčajný človek dokáže tak drasticky ublížiť, že ak by to vedeli svetový psychopati mali by sme nový mučiaci nástroj. A potom o pár hodín, dní, mesiacov...tam ta da dá... Na svete je nový o niečo silnejší človek, o ktorom si pár ľudí myslí, že "waaaaw! To je silná osoba" niekto zas "OMG! To je psycho človek!!" alebo vo veľmi málo prípadoch: "Asi sa niečo stalo" A čo urobí daná osôbka? Len sa usmeje a prykývne, lebo všetko je to v podstate pravda...



Okej, koniec drýstov xD
Ešte vám sem musím pridať pesničku vďaka ktorej som sa psychicky nezrútila tento týždeň! :)

The Subways - Rock & Roll Queen
(http://www.youtube.com/watch?v=lLZvJ_rtZO8)

"Láska je kukla, ktorá sa na motýľa zmení.."

15. února 2011 v 17:05 | Shou
"...až keď mu krídla zhoria vie pravdu o plameni.." - pesnička Elán- Amnestia na neveru

love
Od piatku som nepočula dokopy nič iné ako Elán. Začína mi preskakovať... A preto som sa prišla vyžalovať!
Tento víkend mala naša trieda dozvuky. Ak by ste nevedeli čo to je, tak je to víkend strávený so svojimi spolužiakmi pred maturou a po stužkovej... (alebo: tri dni pijete s ľuďmi, ktorí vám lezú na nervy už 4 roky xD)
Musím sa priznať, mala som zmiešané pocity. Naše vzťahy sú veľmi popletené. Po stužkovej to bolo aj trochu nepríjemné, ľudia sa nerozprávali poprípade hádali. Plus keď pripočítate alkohol, mohlo sa to všetko skončiť všelijako. V podstate sa nič strašné nestalo, len sme sa zhodli, že sme trieda zlomených sŕdc! Toľko zamotaných vzťahov...všetci sa máme radi, ale každý chce toho nesprávnehho! xD A aby toho nebolo dosť, po tomto smutnom, depresívnom víkende prišiel rovno Valentín. Ale aj napriek zlým a smutným veciam čo sa stali bola neskutočná sranda. Ešte teraz mám na nohe napísané centrofixou blbosti, na chrbte mám smajlíka, na nohách a po celom tele kopu modrín. Chlapci sa kúpali v zamrznutom jazere, do ktorého najprv museli vysekať dieru, tancovali sme na pulte (mám bozuľu aj na hlave čo som ju tresla o strop!xD), streche, na aute mal spolužiak taveným syrom veľmi zaujímavé kresby... za dve noci som počula toľko krásnych viet, slov a vyznaní ...len žiaľ nie od toho človeka...ale to je už iný príbeh... Niekto povie, že to bol otrasný víkend, a niekto že skvelý... môj názor vedieť radšej nechcite :)

Prežili sme nakoniec aj ten Valentín, ktorý som navrhla z psychologického hľadiska zrušiť... Podľa mňa nevplýva dobre na slabšie povahy čo môže byť nebezpečné. Taktiež som chcela zrušiť aj Vianoce, no to by sa mi asi nepodarilo, ale tieto úvahy budem rozoberať aj naďalej a možno sa raz k niečomu dopracujem! xD Potom Vám dám vedieť, ktoré sviatky ruším a ktoré ostávajú. Zatiaľ som rozhodnutá nechať iba Veľkú noc...xD

Dúfam len, že vy ste mali bezproblémový víkend a že už čoskoro prejde toto zlé obdobie a všetko sa ustáli...
Ešte rada do života (číslo 4), ktorá je už dávno známa kope ľudí, ale nedá mi to nespomenúť ju: Nikdy si nezačínajte so spolužiakmi nič viac ako kamarátstvo... :)

Stále online! :)

4. února 2011 v 13:34 | Shou
Shou žije! xD Neviem či to niekoho vôbec zaujíma, ale vážne žijem xD Zas som sa neozvala celý
mm
mesiac... no, to tad dopadne, keď sa niečo poserie xD Ja, na predýchanie a premyslenie podľa všetkého potrebujem aspoň mesiac, inak so mnou nie je reč. Aj to sa mi potvrdilo za posledný rok.

7.1. sme mali stužkovú. Musím povedať, že to bol nádherný večer a za celých 19 rokov som toľko netancovala ako vtedy! xD A taktiež ešte v živote mi nebolo tak zle! :) Jop, Shou urobila osodnú chybu plus ešte pár ďalších, ktoré rozoberať radšej nebudeme. Ale stužková bola super do tej 2 alebo 3 hodiny. :) Naozaj dúfam, že aj vy všetci, ktorých ešte len čaká sa tak zabavíte. :)

Po všetkom čo sa udialo na stužkovej sa vzťahy v našej triede radikálne zmenili. Prvý týždeň bol otrasný. Znova som sa začínala báť, či nás náhodou nebude zas o jedného menej. Neprežila by som to už. Polovica triedy sa navzájom nerozprávala, kopec ľudí depkárčilo. No proste jedna katastrofa. Chvalabohu všetko sa ako tak znormalizovalo a už aj Shou sa dokáže danej osobe pozrieť do očí. Stále to trochu bolí, ale ide to! :)
Napriek všetkému zlému čo sa v poslednom mesiaci udialo sa ide ďalej, pomaly, ale isto postupujeme vpred!

Moja aktivita sa najskôr nezmení, o 5 týždňov maturujem. xD Bože, príde mi to také vtipné xD

Naozaj dúfam, že sa všetci máte dobre a veľmi ma mrzí, že už nikoho z ľudí, bez krotých internetovej aktivity som si nevedela predstaviť život, nenavštevujem. :( Pokúsim sa to napraviť!

Prajem kráásny, stále trvajúci, zimný čas... :)

Čas všetko vylieči...

1. ledna 2011 v 18:08 | Shou
...týmto heslom sa niesol celý tento rok. Aspoň môj.
Rok 2010 bol plný rôznych pocitov a skúseností. Musím ale povedať, že víťazia tie negatívne (hlavne pocity). V istých chvíľach bol veľmi ťažký, ku koncu až krutý. No ako býva zvykom "Po tme výjde slnko". A hlavne "Všetko zlé je na niečo dobré."
m
Môžno rozmýšľate prečo tu vypisujem tieto klišé... ani sama neviem. Možno len preto, že za tento rok som si stihla overiť, že sú pravdivé. Objavila som neprebádané zákutia svojej duše aj mysle, pochopila mnoho vecí, zistila, že sa v istých smeroch musím zmeniť ak chcem prežiť život aký si predstavujem. Tieto objavy boli trochu bolestivé, no jedine pozitívne. Zistila som hlavne, že v ťažkých chvíľach sa konečne viem obrátiť aj na ľudí v mojom okolí a hlavne, že mám ľudí, ktorí ma vypočujú a ktorým dôverujem. Tu zas platí "V núdzi spoznáš priateľa". Občas vám neskutočne pomôžu ľudia od ktorých by ste to ani nečakali. :)
Moja myseľ pracuje veľmi zaujímavým spôsobom. Všetko negatívne sa snaží vytlačiť preč, vo všetkom hľadá len to dobré. Preto si aj píšem denník. Teraz s odstupom časom sa zamýšľam, čo také strašné a bolestivé sa vlastne stalo. Ja si to totiž nepamätám. Moja myseľ všetko zlé blokuje. Jediné čo si pamätám je, že mi bolo zle. Bolo mi naozaj veľmi, veľmi zle. No podrobnosti v hlave už nemám. Jedine na papieri. A možno keby som sa veľmi veľmi snažila spomenúť si. Čo mi ostáva sú následky. Dám Vám príklad: Vôbec sa nepamätám kto kedy zomrel. Viem len, že zomrel, neviem kedy, kde, pri akej príležitosti, ani ako som sa cítila. Smútok samozrejme pociťujem, no s odstupom času na to zabúdam a keď si spomeniem na niekoho zosnulého vybavia sa mi len veselé spomienky a niekedy chvíľu trvá kým mi dôjde, že daná osoba už medzi nami nie je.
Je to všetko úplne šialené a postavené na hlavu, tak ako aj celá moja osoba, moje zmýšľanie a postoje.
Už by sa aj celkom patrilo skončiť s týmito drýstami. Prajem Vám krásny rok 2011, nech je lepší ako minulý a horší ako budúci. :)

Všetko sa vracia do starých koľaí...

4. prosince 2010 v 13:23 | Shou
...aj keď to už NIKDY nebude také ako pred tým....

winter
Krásny slnečný aj keď chladný deň prajem.
Po dlhšom čase sa znova ozývam. Po tragickej udalosti, ktorá nás postihla som nemohla nič napísať. Nedalo by sa to čítať. No včera nastal akýsi prelomový večer. Boli sme si s pár spolužiakmi sadnúť v bare. Bol to úžasný večer.Tradičná, takmer celá, "chatová" zostava plus niektoré spolužiačky obstarali skevlú náladu. Musím povedať, že aj keď s mnohými nemám veľa spoločného, vždy sa nájde téma, ktorú by sme rozoberali. :) Po štyroch rokoch mi jedna strašne zlatá splužiačka povedala, že ma má rada, ale že si vždy myslela, že ja nemám rada ju. Bolo to strašne milé a vtipné, pretože ja som bola presne v tej istej situácii s pocitom, že jej vadím. xD Zasmiali sme sa.
Večer bola síce zime, ale aj dlhá prechádzka domov mi veľmi pomohla.

Stužková aj dozvuky sa nám presunuli na január. Vškole idem zošalieť. Biola mi dáva parádne zabrať. Naša profka je blázon a nevyliečiteľná vorkoholik. Človek si ťažko zvyká, keď všetci profesori na všetko ser* len tá jedna ženská do nás firt niečo hustí a niečo od nás chce. Každý týždeň písomka z celej knihy alebo jej "malé a ľahké" písomečky...ešte že tých kníh je len 6! xD (už ideme na štvrtú!) xD

Dnes večer ide Sofiina voľba a vraj si to máme pozrieť lebo je to na mature. Som veľmi zvedavá...ja nemusím takéto filmy.
Noo a zajtra máme oslavu u babky a dedka...tak tak...prešiel ďalší rok a Shou je zas o rôčik staršia. Je to zvlášne, že mám už 19 rokov. Keď sa tak pozerám na svoj stôl, kopa anime a vedľa booku mi tu leží plastelína, bublifuk so spider-manom a figúrka Yody. :) Plus som zabalená do deky so Supermanom. Navždy asi zostanem dieťaťom. xD
Tak, to je asi všetko. Zahnala som pocit, že to tu zanedbávam a tak môžem znova ísť....

...o ďalšiu dušičku menej...

20. listopadu 2010 v 20:18 | Shou

Prišlo to nečakane, nikto nič netušil. Ako sme aj mohli? Kto by kedy povedal, že sa niečo také zlé
sad
môže stať viackrát. Nikomu to ani len nenapadlo! Áno, vyzerala smutne. Posledné, asi dva týždne to nebola ona. To veselé, bláznivé dievča s nezabudnuteľným smiechom a chovaním. Výbušná, no milá a dobrá kamarátka aj spolužiačka. A zrazu...Zrazu jej tu niet. Odišla. Preč. Bez rozlúčky či vysvetlenia. Nechala tu veľa nedoriešeného a veľa smutných sŕdc.
Nemôžem tomu uveriť. Prečo? Prečo sa to muselo zas stať? Neprežili sme si dosť? Nezažili sme to už? Musíme tým všetkých prechádzať znova? Nie dosť zlého sa deje? Nemáme dosť problémov? Čo sa mohlo stať? Prečo nič nepovedala!!?? Nikdy to nepochopím...a možno to už aj dávno chápem. No nemala by som odvahu. Prečo ju ale mala ONA?! Kto to dovolil? Kto to dopustil?! Kto jej nadelil tú odvahu?! Nemôžem veriť v žiadnu "vyššiu silu" lebo tá by toto nemohla nikdy pripustiť. Tieto mladé životy sa nemôžu takto končiť! Nemali by... Skutočnosť je však iná. Zlá, neuveriteľná, nepochopiteľná.
Stále ju mám živo pred očami. V piatok sme sa totiž rozprávali. Ešte sa ma pýtala čo sme robili na noske. Pri otázke, či je v pohode sa na mňa chabo usmiala, povedala, nech to neriešim a dala si znovu sluchatka. Mala som naliehať? Mala som ju ďalej otravovať? Ako som jej mohla pomôcť? A mohla som vôbec?
Nemôžem uveriť. Nemôžem pochopiť, ako sa to mohlo stať znovu a úplne rovnako. Chcela by som vedieť, čo sa jej preháňalo hlavou. Na čo myslela, keď sa lúčila s týmto svetom a či spôsob, ktorý si vybrala na odchod mal niečo spoločné s Peťom. Možno si pamätáte, že pred dvoma rokmi mi zomrel spolužiak. Skočil pod vlak. A teraz je to tu zas. Trvalo mi rok, kým som o tom mohla normálne rozprávať. A teraz...nevládzem...bolí ma hlava, srdiečko mi nejako zvláštne preskakuje, vôbec neviem čo mám robiť. Šla by som sa opiť! Poriadne! Aby som na nič nedokázala myslieť, aby mi alkohol nahradil smútok a totálne zatienil rozum... sledujem tento zákerný blikájúci kurzor a mám neskutočnú chuť niečo šmariť o stenu...
Pred dvoma rokmi som na pohrebe prosila. Držala som niekoho za ruku, so srdcervúcnym plačom sledovala kňaza a prosila som, nech toto už nikdy nezažijem. Nebudem tu rozpisovať, že to nie je fér a podobné kecy, lebo viem, že tu NIČ nie je fér...no takýto úder pod pás som nečakala... teraz už len čakať, čo príde ďalej...

sad

Začiatok šťastného obdobia? :)

7. listopadu 2010 v 0:32 | Shou
lístie
Tento článok asi nebude mať nijako extra veľkú kultúrnu hodnotu (asi ako ostatné xD), no nudím sa a dochádzajú mi možnosti ako sa zabaviť. Chcela som si kresliť, skončila som pri vyberaní fotiek na stuškovú. A keď už sme pri tejto záludnej téme, musím sa vám priznať, nehorázne sa teším na ten večer. Všetci navlečení v krásnych šatách, ktoré stoja ako sa im páči, poctivo vyžehlených oblekoch a topánkach, v ktorých sa cítime ako niekoľkohodinové teliatka. Celá sála plná ľudí, známych aj neznámych na nás hľadí so slzami v očiach a šťastnými úsmevmi. Presne na tento večer sa teším a neviem sa dočkať. Večer strávení s ľudmi, s ktorými som prežila posledné roky. A že sme toho prežili požehnane. Dobré, zlé, veselé aj smutné, no určite nezabudnuteľné chvíle. Pri prezeraní všetkých tých fotografií sa mi naozaj nahrnuli slzičky do očí. Spočiatku som si povedala, že vyberiem len pár...Mám ich zatiaľ okolo 88, relatívne použiteľných (to znamená- vyzeráme približne ako ľudia a nie opice alebo posledné socky!xD) Vôbec to nebolo ľahké. :)
Čo by som vám ešte napísalo...už len pár minút musím počkať, aby som ako prvá oficiálne zablahoželala kamarátke k narodeninám. xD Som strašne zlá, ale dúfam, že ju zobudím! xD buwahaha!
Už určite viete, že na svete sú prvé diely anime Togainu no chi. A pre moje veľké potešenie už aj titulky, a všetko pekne pokope sa schádza u mňa v počítači. :) Neviem ako vám, no mne sa to anime nesmierne páči! Keď sa poprvé ozval Akira, vyprskli mi sliny až na monitor! Cítila som sa ako trinásťročná žabka, nič proti trinástkam xD, ale prišla som si vtipne. Kedysi som vážne frčala na TNCH a po asi trištvrť roku, kedy moje oči neuzreli nijaké anime to bol šok...xD Veľmi ma však teší, že sa mám znova na čo tešiť, čo pozerať a hlavne mi to prináša radosť. :)
Pred úplným ukončením tohto bezvýznamného článku sa ešte pochválim. Dnes sme boli na
"výlete" a ako bojovú korysť som získala - dva nové filmy a dve nové knihy. Prišla som domov, dočítala som jednu rozčítanú knihu, stiahla si ešte jeden seriál a dokonca aj nové titulky k togainu. xD Tento deň považujem za naozaj vydarený a prospešný.
Oficiálny koniec sa blíži...Už to zakončím len prianím prežitia krásneho dňa, týždňa a mesiaca. Ktovie kedy sa zas ohlásim :)

A do vzduchu stúpala naša nádej...

31. října 2010 v 19:57 | Shou
na splnenie tých najbláznivejších snov a túžob...
l
Včera bola v našom meste krásna akcia. Hromadné vypúšťanie balónov šťastia. Pôvodný zámer bolo ísť sa s kamarátkou len pozrieť. Samozrejme sme zablúdili, skončili v obrovskej kaluži bahna (blato mám až na chrbte). Nakoniec sme to samozrejme našli, stačilo ísť za davom ľudí. Všetci plní očakávania a nadšenia z toho čo malo nasledovať. V jazdeckom areáli nás bolo požehnane. Celkovo dosť veľké priestranstvo bolo zaplnené ľuďmi. Zdalo sa, že ani tá všadeprídomná zima nikomu nevadila. Každého zohrievalo niečo iné...:) My sme sa kochali krásnym rozsvieteným nočným mestom. O ôsmej to začalo. Ukázali nám, čo a ako máme robiť, hlavne aby sme sa nepodpálili (ďaleko od toho som nebola) Samozrejme sme nemali ako zapáliť "pohon" našich balónikov, no ani to nebola vážna prekážka. V dave šťastných ľudí nebol žiaden problém nájsť ochotné osoby. Prvá šla kamarátka. Mne to trvalo dlhšie... Ach ten pohľad! Priala by som všetkým toto zažiť. Nie len ten pohľad ale aj pocit. Zrazu všetci stíchli a sledovali, ako stúpajú prvé balóny vysoko nad nás, do tej temnoty... Pomaly ako sa balón plnil teplým vzduchom z horiacej sviečky mi jemne zohrieval ruky. Neskôr som ho ledva udržala ako už chcel vzlietnuť. Čakalo ho už len moje prianie v duchu vyslovené a balón mohol stúpnuť až ku hviezdam....
V Ázii vraj veria, že okrem splnenia priania s týmito balónmi odchádzajú aj zlý duchovia a nešťastie. Kiežby to bola pravda. :)
Moja biedna fotka xD tu je dokonca vidno aj môj balónik....:)
gg
Pre lepšiu predstavu....:) video zo Žiliny

...bolestivé zistenie...

30. října 2010 v 14:38 | Shou
Poznáte pocit totálneho zničenia? Nie fyzického, ale toho psychického. Keď máte pocit, že na hrudi vám sedí nejaká obézna osoba a ani za svet nechce zliesť? V krku hrča, ktorú sa neustále snažíte prehltnúť a zhlboka sa nadýchnuť. No všetko bez úspechu....a prečo? Lebo sme totálne zničení... Neviem či je to tak len u mňa, alebo to takto cíti viac ľudí. No minule som mala neuveriteľný zážitok. Po jednom takmer bezvýznamnom rozhovore sa v mojej hlave akosi z ničoho nič rozoznel zvuk rozbíjajúceho sa skla. Spočiatku som nechápala. Potom mi to došlo. Bol to zvuk rozplývajúcich sa, snov, snov, ktoré sa nikdy nestanú skutočnosťou. To bol ten pocit aj zvuk.
Ešte je neskutočne zaujímavé, že zlé veci (správy, udalosti) chodia vždy najmenej v pároch. Nikdy nepríde len jedna a s dlhším odstupom druhá. Nie, ony prichádzajú jedna za sebou a nedajú nám ani vydýchnuť. Snažíme sa vybojovať jeden boj, no na ten ďalší nám nezostáva už sila. Čo v takýchto chvíľach? Utiahnuť sa do kútika alebo bojovať? Počkať kým to prehrmí alebo pokúsiť sa to zmeniť? Verím, že každý jednoznačne označí druhú možnosť. Veď je to také jasné, Prečo by sme sa mali vzdávať keď ide o naše šťastie a náš život?! Nič na tomto svete nie je zadarmo a bez boja!
Ach ako krásne to znie. Ako pekne sa to číta. Slová plné entuziazmu, nadšenia a odhodlania. Kiežby bolo také jednoduché to urobiť ako to napísať. Bola by som prebojník v tejto disciplíne! Som zásobená toľkými skvelými radami pre všetkých naokolo, až je smiešne ako neviem riešiť vlastné problémy.
Minulý týždeň bol naozaj zlý...veľmi, veľmi zlý...prenasledoval ma pocit rozpadu. Bála som sa urobiť prudkejší pohyb. Bála som sa, že sa ropadnem a že sa nebudem vedieť dať znova dokopy. Za dobu troch dní mi "osud", "Boh" alebo "príroda" nazvyte si to ako len chcete, hádzali pod nohy jedno polienko za druhým...až som si myslela, že to neskončí.
Ale aj pozitívum som objavila. Stala som sa silnejšou. Za posledné tri mesiace dostávam tvrdší výcvik ako za celý svoj kratučký život...ale odolávam...

Po dlhej nečinnosti...

19. října 2010 v 17:48 | Shou
p
sa opäť snažím rozvíriť túto pokojnú hladinu, ktorá tu zavládla... Nie žeby som mala nejako extra veľa voľného času, no chýbajú mi vaše komentáre. Aj keď po týchto dňoch som často krát rada, ak zvládnem prečítať aspoň jednu- dve kapitoly z knihy.

Na chvíľku sa vrátim k minulým článkom. Bolo to akési "zlé obdobie", ktoré, ako som si stihla všimnúť, nepostihlo iba mňa. Neviem ako je na tom zvyšok postihnutého osadenstva, no u mňa je to už lepšie. Samozrejme, že boli chvíle, kedy sa to všetko zas a znova rútilo závratnou rýchlosťou do záhuby, no prekonala som to. Ťažko a možno nie úplne. No všetko ukáže čas.
PS: Šnúrky stále neviažem, a už mi profesorka biológie povedala, že ak ich nebudem mať zaviazané nebudem môcť odpovedať (ako by mi to nejako extra vadilo). Preto pred každou biolou poprosím zlatých spolužiakov nech mi ich zaviažu. Človek by sa niekedy divil, ako vedia byť ochotní. :)
A teraz k aktuálnej situácii.
Všimli ste si ako je vonku prekrásne?! xD Neviem to isto, ale mám taký pocit, že už štvrtý rok sa tu pravidelne rozplývam blahom nad jeseňou. Žiaľ, ťažko sa ktorím, keď každý deň môžem sledovať tú krásu okolo.
A hlavným dôvôdom prečo som sa rozhodla dnes niečo napísať? Je to jeden zo Shakespearových sonetíkov. Moja milá, zlatá literárna múzička je, ako už obvykle, Eli takže ako si pekne vyžiadala toto poďakovanie, tu je: Ďakujem cica...:)
A tu už spomínaný sonet, ktorý verím, že sa bude páčiť: -zdroj-

Tak krásnou, ženskou tvář, můj milý, máš,
že bych ti mohl říkat moje milá,
tvé ženské srdce nezná ženskou zášť,
tvou něhu ženská faleš nezkazila.

Tvé oči víc než ženské oči žhnou
a zlatým světlem posvěcují svět,
tvé kráse všichni rádi podlehnou,
miláčkem žen jsi - mužů jakbysmet.

Příroda z tebe chtěla ženu mít,
pak k tobě sama prudkou vášní vzplála
a dala ti, čím mi tě chtěla vzít:
k tvým božským údům další přidělala.

Tvá láska patří mně, ač vybaven

Přírodou byl jsi k potěšení žen.

Ťažko sa žije, keď je niekto psychopat....

15. září 2010 v 17:31 | Shou
Neviem či ste si všimli, ale v sobotu mal tento blog už 4 roky. Príde mi to také vtipné. 4 roky...to už je nejaký čas!

šž+
Nadpis znova bez akéhokoľvek optimizmu... Posledné dva dni som sa pohybovala po škole s rozviazanými šnúrkami (nebola chuť viazať ich). Tak som si povedala, že keď mám spadnúť tak spadnem. Potom mi nič iné neostane len sa pozbierať a znova vstať. Včera som stretla po ceste domov starého známeho a aj na druhých botách som mala rozviazané šnúrky.(ignorácia je sviňa) Ako sa tak na mňa zahľadel nejako z neho vyšiel nadpis. Ktovie, možno naozaj pôsobím ako totálna troska. A možno len čakám kedy spadnem. Čakám na nejaký jasný zlom, aby som mohla pokračovať ďalej...

Nemám sa dobre, vážne mi nie je dobre...potrebovala by som svoje vákuum! Ľadový pokoj, nadhľad. Včera sa zas stalo niečo čo sa stať rozhodne nemalo. Ráno som dúfala, že to bol len sen. Zlý sen. Ale podľa všetkého nebol. Nechcem ani pomyslieť čo ma zajtra čaká. Preto Vám dávam ďalšiu radu (začnem ich spisovať!!) Ak idete na jedno, dve pivká a niečo vás trápi a viete o tom, že vás to trápi, nechajte telefón doma! A nie len vy, ale aj človek alebo ľudia čo sú s vami. V žiadnom prípade ho neberte do rúk! A ešte niečo. Ak Vás niečo trápi, nikdy to nebudú len jedno, dve pivká...(toto si určite zapamätám aj ja)

Zajtra ma čaká veľmi dlhý a náročný deň...asi si "zabudnem" telesnú alebo "spadnem" zo schodov...možno okna...(robím si fakt len srandu).
Pridám ešte krásnu myšlienku z naozaj veľmi zaujímavej knihy: Kafka na pobreží- Haruki Murakami

"Všichni ustavične strácíme něco dúležitého...Dúležité šance a možnosti, city, které se nedají ničím nahradit. To už je jeden ze smyslú lidské existence. Ale někde ve svých hlavách, aspoň já myslím, že v hlavách, máme každý takový malý pokojík, kam ukládáme vzpomínky na všetcky ty ztracené věci. Takovou nějakou místnost s regály, jako v knihovně. A v jednom kuse vyplňujeme katalogizační lístky, abychom se ve své vlastní mysli ješte vúbec vyznali. Musíme v té místnosti zametat, větrat, vyměňovat květinám vodu. Jinými slovy: žijeme pak na věky ve své osobní knihovně."

Nikdy v žiadnej knihe som nevidela pokope toľko zaujímavých myšlienok. Nad touto knihou sa naozaj zamyslíte... a aj keby sa Vám nakoniec nepáčila, každý, kto ju prečíta si z nej niečo odnesie. A o tom by podľa mňa knihy mali byť...
 
 

Reklama