Srpen 2011

Starneme, alebo sa len svet mení?

8. srpna 2011 v 12:31 | Shou |  Čo píše život...
Mám taký pocit, že som už stará. Viem, že to znie divne, budem mať len 20 (T_T), ale akosi sa ma nechce zbaviť otravný pocit, že je to už akosi veľa. Dostávam sa do štádia dôležitých životných rozhodnutí a to ma jemne desí. Uvedomila som si to včera, keď som zbadala na FB jednu asi o rok staršiu kamrátku a jej odkaz "zmena stavu- zasnúbená". Ako prvé mi napadlo, že je to fór. (Aj Shou má svojho manžela už temer dva roky! :)) Ale hneď v prvom komentári bola gratulácia s prianím šťastia a skorej svadby. A tak som si hneď spomenula na bývalú spolužiačku zo základnej, ktorá sa vydala pred pár týždňami. A teraz sa dostávame k tomu, žee: "Ooo, shit!!" Toto sa mi prestáva páčiť! Za chvíľu budem ako moja sestra sledovať na FB svoje bývalé spolužiačky ako im pomaly rastú brušká a neskôr aj milé ratolesti. A pri tom naše najväčšie problemy sú, ako sa pomestíme v malej izbičke a ktorá má ktorej ponožky!

Viem, že kedysi to bolo úúplne bežné, 20 rokov = svadba, moja babka sa vydávala v 16tich alebo 17tich, ale keď si predstavím seba a... *pomaly kolabuje* Nie, nie, nie...nie, nieee, nie... xD Nepredstaviteľné. xD Aj keď si predstavím svoju sestru s priateľom (majú obaja 23-24) a ich správanie. *výbuch smiechu* Ako sa stále naťahujú a bijú a potom sestra z obývačky kričí, aby som jej prišla pomôcť. A ja prídem do izby a on na nej sedí drží jej ruky a ona ho kuše do nohy a obaja sa rehocú ako malé neposlušné deti a ja tam vyzerá staršie ako obaja dokopy...hmm...xD Nie...nie...nie!
Neviem si nič také predstaviť, na mňa je to strašne skoro. Ale to bude aj tým, že ja som strašný bojko vo vzťahoch a taktiež jemne zaostalá :) čiže mňa to nenormálne desí. Snáď aj ja RAZ dospejem a mojim kamarátkam bude dobre a budú šťastné. :) A možno o pár rôčkov budem kočíkovať nejaké maličké, lebo obe bývajú hneď vedľa mňa. :)


No s tým mojim dospievaním to až tak dobre nevidím. Včera moja zlá stránka, zákernosť a škodoradosť vzrástli do nadpozemských rozmerov. Trochu ma to mrzí, až sa hanbím, ale zároveň keď si na to spomeniem okamžite sa usmejem. Viem, som hnusná, keď sa teším z nešťastia iných, ale keď som si uvedomila ako mi ich šťastie ublížilo... Paradox je, že som sa aj tú zlú aj dobrú správu dozvedela úplne rovnako. Myslela som si, že je to všetko preč, že mi je to úplne ukradnuté a som za tým. No podľa včerajšej spontánej reakcie v podobe šialeného smiechu to nebola tak úplne pravda. xD Teraz mi nezostáva asi už nič iné iba sa baviť sama na sebe. A znova sa mi potvrdzuje ako jeden rok dokáže zmeniť človeka. :)