Říjen 2010

A do vzduchu stúpala naša nádej...

31. října 2010 v 19:57 | Shou |  Čo píše život...
na splnenie tých najbláznivejších snov a túžob...
l
Včera bola v našom meste krásna akcia. Hromadné vypúšťanie balónov šťastia. Pôvodný zámer bolo ísť sa s kamarátkou len pozrieť. Samozrejme sme zablúdili, skončili v obrovskej kaluži bahna (blato mám až na chrbte). Nakoniec sme to samozrejme našli, stačilo ísť za davom ľudí. Všetci plní očakávania a nadšenia z toho čo malo nasledovať. V jazdeckom areáli nás bolo požehnane. Celkovo dosť veľké priestranstvo bolo zaplnené ľuďmi. Zdalo sa, že ani tá všadeprídomná zima nikomu nevadila. Každého zohrievalo niečo iné...:) My sme sa kochali krásnym rozsvieteným nočným mestom. O ôsmej to začalo. Ukázali nám, čo a ako máme robiť, hlavne aby sme sa nepodpálili (ďaleko od toho som nebola) Samozrejme sme nemali ako zapáliť "pohon" našich balónikov, no ani to nebola vážna prekážka. V dave šťastných ľudí nebol žiaden problém nájsť ochotné osoby. Prvá šla kamarátka. Mne to trvalo dlhšie... Ach ten pohľad! Priala by som všetkým toto zažiť. Nie len ten pohľad ale aj pocit. Zrazu všetci stíchli a sledovali, ako stúpajú prvé balóny vysoko nad nás, do tej temnoty... Pomaly ako sa balón plnil teplým vzduchom z horiacej sviečky mi jemne zohrieval ruky. Neskôr som ho ledva udržala ako už chcel vzlietnuť. Čakalo ho už len moje prianie v duchu vyslovené a balón mohol stúpnuť až ku hviezdam....
V Ázii vraj veria, že okrem splnenia priania s týmito balónmi odchádzajú aj zlý duchovia a nešťastie. Kiežby to bola pravda. :)
Moja biedna fotka xD tu je dokonca vidno aj môj balónik....:)
gg
Pre lepšiu predstavu....:) video zo Žiliny

...bolestivé zistenie...

30. října 2010 v 14:38 | Shou |  Čo píše život...
Poznáte pocit totálneho zničenia? Nie fyzického, ale toho psychického. Keď máte pocit, že na hrudi vám sedí nejaká obézna osoba a ani za svet nechce zliesť? V krku hrča, ktorú sa neustále snažíte prehltnúť a zhlboka sa nadýchnuť. No všetko bez úspechu....a prečo? Lebo sme totálne zničení... Neviem či je to tak len u mňa, alebo to takto cíti viac ľudí. No minule som mala neuveriteľný zážitok. Po jednom takmer bezvýznamnom rozhovore sa v mojej hlave akosi z ničoho nič rozoznel zvuk rozbíjajúceho sa skla. Spočiatku som nechápala. Potom mi to došlo. Bol to zvuk rozplývajúcich sa, snov, snov, ktoré sa nikdy nestanú skutočnosťou. To bol ten pocit aj zvuk.
Ešte je neskutočne zaujímavé, že zlé veci (správy, udalosti) chodia vždy najmenej v pároch. Nikdy nepríde len jedna a s dlhším odstupom druhá. Nie, ony prichádzajú jedna za sebou a nedajú nám ani vydýchnuť. Snažíme sa vybojovať jeden boj, no na ten ďalší nám nezostáva už sila. Čo v takýchto chvíľach? Utiahnuť sa do kútika alebo bojovať? Počkať kým to prehrmí alebo pokúsiť sa to zmeniť? Verím, že každý jednoznačne označí druhú možnosť. Veď je to také jasné, Prečo by sme sa mali vzdávať keď ide o naše šťastie a náš život?! Nič na tomto svete nie je zadarmo a bez boja!
Ach ako krásne to znie. Ako pekne sa to číta. Slová plné entuziazmu, nadšenia a odhodlania. Kiežby bolo také jednoduché to urobiť ako to napísať. Bola by som prebojník v tejto disciplíne! Som zásobená toľkými skvelými radami pre všetkých naokolo, až je smiešne ako neviem riešiť vlastné problémy.
Minulý týždeň bol naozaj zlý...veľmi, veľmi zlý...prenasledoval ma pocit rozpadu. Bála som sa urobiť prudkejší pohyb. Bála som sa, že sa ropadnem a že sa nebudem vedieť dať znova dokopy. Za dobu troch dní mi "osud", "Boh" alebo "príroda" nazvyte si to ako len chcete, hádzali pod nohy jedno polienko za druhým...až som si myslela, že to neskončí.
Ale aj pozitívum som objavila. Stala som sa silnejšou. Za posledné tri mesiace dostávam tvrdší výcvik ako za celý svoj kratučký život...ale odolávam...

Po dlhej nečinnosti...

19. října 2010 v 17:48 | Shou |  Čo píše život...
p
sa opäť snažím rozvíriť túto pokojnú hladinu, ktorá tu zavládla... Nie žeby som mala nejako extra veľa voľného času, no chýbajú mi vaše komentáre. Aj keď po týchto dňoch som často krát rada, ak zvládnem prečítať aspoň jednu- dve kapitoly z knihy.

Na chvíľku sa vrátim k minulým článkom. Bolo to akési "zlé obdobie", ktoré, ako som si stihla všimnúť, nepostihlo iba mňa. Neviem ako je na tom zvyšok postihnutého osadenstva, no u mňa je to už lepšie. Samozrejme, že boli chvíle, kedy sa to všetko zas a znova rútilo závratnou rýchlosťou do záhuby, no prekonala som to. Ťažko a možno nie úplne. No všetko ukáže čas.
PS: Šnúrky stále neviažem, a už mi profesorka biológie povedala, že ak ich nebudem mať zaviazané nebudem môcť odpovedať (ako by mi to nejako extra vadilo). Preto pred každou biolou poprosím zlatých spolužiakov nech mi ich zaviažu. Človek by sa niekedy divil, ako vedia byť ochotní. :)
A teraz k aktuálnej situácii.
Všimli ste si ako je vonku prekrásne?! xD Neviem to isto, ale mám taký pocit, že už štvrtý rok sa tu pravidelne rozplývam blahom nad jeseňou. Žiaľ, ťažko sa ktorím, keď každý deň môžem sledovať tú krásu okolo.
A hlavným dôvôdom prečo som sa rozhodla dnes niečo napísať? Je to jeden zo Shakespearových sonetíkov. Moja milá, zlatá literárna múzička je, ako už obvykle, Eli takže ako si pekne vyžiadala toto poďakovanie, tu je: Ďakujem cica...:)
A tu už spomínaný sonet, ktorý verím, že sa bude páčiť: -zdroj-

Tak krásnou, ženskou tvář, můj milý, máš,
že bych ti mohl říkat moje milá,
tvé ženské srdce nezná ženskou zášť,
tvou něhu ženská faleš nezkazila.

Tvé oči víc než ženské oči žhnou
a zlatým světlem posvěcují svět,
tvé kráse všichni rádi podlehnou,
miláčkem žen jsi - mužů jakbysmet.

Příroda z tebe chtěla ženu mít,
pak k tobě sama prudkou vášní vzplála
a dala ti, čím mi tě chtěla vzít:
k tvým božským údům další přidělala.

Tvá láska patří mně, ač vybaven

Přírodou byl jsi k potěšení žen.