Září 2010

Ťažko sa žije, keď je niekto psychopat....

15. září 2010 v 17:31 | Shou |  Čo píše život...
Neviem či ste si všimli, ale v sobotu mal tento blog už 4 roky. Príde mi to také vtipné. 4 roky...to už je nejaký čas!

šž+
Nadpis znova bez akéhokoľvek optimizmu... Posledné dva dni som sa pohybovala po škole s rozviazanými šnúrkami (nebola chuť viazať ich). Tak som si povedala, že keď mám spadnúť tak spadnem. Potom mi nič iné neostane len sa pozbierať a znova vstať. Včera som stretla po ceste domov starého známeho a aj na druhých botách som mala rozviazané šnúrky.(ignorácia je sviňa) Ako sa tak na mňa zahľadel nejako z neho vyšiel nadpis. Ktovie, možno naozaj pôsobím ako totálna troska. A možno len čakám kedy spadnem. Čakám na nejaký jasný zlom, aby som mohla pokračovať ďalej...

Nemám sa dobre, vážne mi nie je dobre...potrebovala by som svoje vákuum! Ľadový pokoj, nadhľad. Včera sa zas stalo niečo čo sa stať rozhodne nemalo. Ráno som dúfala, že to bol len sen. Zlý sen. Ale podľa všetkého nebol. Nechcem ani pomyslieť čo ma zajtra čaká. Preto Vám dávam ďalšiu radu (začnem ich spisovať!!) Ak idete na jedno, dve pivká a niečo vás trápi a viete o tom, že vás to trápi, nechajte telefón doma! A nie len vy, ale aj človek alebo ľudia čo sú s vami. V žiadnom prípade ho neberte do rúk! A ešte niečo. Ak Vás niečo trápi, nikdy to nebudú len jedno, dve pivká...(toto si určite zapamätám aj ja)

Zajtra ma čaká veľmi dlhý a náročný deň...asi si "zabudnem" telesnú alebo "spadnem" zo schodov...možno okna...(robím si fakt len srandu).
Pridám ešte krásnu myšlienku z naozaj veľmi zaujímavej knihy: Kafka na pobreží- Haruki Murakami

"Všichni ustavične strácíme něco dúležitého...Dúležité šance a možnosti, city, které se nedají ničím nahradit. To už je jeden ze smyslú lidské existence. Ale někde ve svých hlavách, aspoň já myslím, že v hlavách, máme každý takový malý pokojík, kam ukládáme vzpomínky na všetcky ty ztracené věci. Takovou nějakou místnost s regály, jako v knihovně. A v jednom kuse vyplňujeme katalogizační lístky, abychom se ve své vlastní mysli ješte vúbec vyznali. Musíme v té místnosti zametat, větrat, vyměňovat květinám vodu. Jinými slovy: žijeme pak na věky ve své osobní knihovně."

Nikdy v žiadnej knihe som nevidela pokope toľko zaujímavých myšlienok. Nad touto knihou sa naozaj zamyslíte... a aj keby sa Vám nakoniec nepáčila, každý, kto ju prečíta si z nej niečo odnesie. A o tom by podľa mňa knihy mali byť...

Dizajn: XY

15. září 2010 v 17:04 | Shou |  Dizajn blogu
Prestáva ma baviť vymýšľať všetkému názvy a nové mená....preto názov "XY"
Znova po dlhočíznom čase to chcelo zmenu. Neviem akým zázrakom som zo seba toto dostala, ale stalo sa...spokojnosť ani nespokojnosť nie je žiadna...

Náhľad pod perex....trochu mi to tu všetko blbo, tak neviem ako to zombrazuje...ale aby ste si vedeli cca predstaviť o čo mi išlo. na to je tu náhľad....


Návrat či len pokus o nezbláznenie sa...

7. září 2010 v 22:40 | Shou |  Čo píše život...
...musela som som ozvať....celé prázdniny som sa k napísaniu článku neodhodlala a potom ma isté záležitosti donútili odmlčať sa úplne...nemôžem si dovoliť prenášať na vás viac svoje zlé nálady a moje....ja ani neviem čo to je. Moje trápenie? Asi nejako tak to nazvem. Veď je to vlastne jedno...Už tak som to preniesla na človeka, na ktorého som nechecla. Nejako to prišlo samo... neplánovala som to, ale veľmi mi pomohol...
Poslednú dobu mám, ale pocit, že sa zblázdnim. Úplne šialene. Moja hlava ma nepočúva, nič sa nedeje tak ako by som chcela ja! V prvom rade sa snažím ohradiť si môj najdôležitejší orgán (srdce, ak by ste nepochopili) veľkým nepreniknuteľným plotom. Nedarí sa však a to ma deprimuje najviac...najhoršie je, že sa stále pohybujem v jednom kruhu. Začarovanom, vysnívanom kruhu. Cez voľné dni sa zdá, že je všetko fajn a ja mám znova svoj odstup. No príde týždeň a odstup zmizne s prvým letným pohľadom, mávnutím, nejakým tým pozdravom... A znova sme tam kde sme boli.

Na nervy idúce stavy...