V zlom čase na zlom mieste.

27. listopadu 2011 v 22:55 | Shou |  Čo píše život...
Dobrý deň, zoznámte sa prosím s nainaivnejšou osobou pod slnkom.

Prajem pekný deň, volám sa Shou a som strašne blbý človek. Viete si predstaviť toho nainaivnejšieho človeka na svete? Nie? Tak vám sem asi hodím svoju fotoku... Buď som sa narodila v divnom svete, alebo tá divná som definitívne ja. Naozaj sa stále častejšie cítim ako úplny pako. Ako je možné, že si stále myslím, že všetci na svete sú dobrí, všetci majú na svoje konanie a činy naozaj dobrý a rozumný dôvod? A pri tom mi každý jeden deň niekto chrstne do ksichtu pravý opak?!Nemyslím si, že som hlúpa. Aj inteligencie som trochu pobrala, síce mi občas dopína trošku pomalšie (komu nie, že?). Ale môj pohľad na sve a ľudí je úplne zvrátený a najhoršie na tom je, že si to uvedomujem. Ach, sladký pocit nevedomosti. Asi by som mala ísť na nejaké vyšetrenie s mozgom. Či je všetko tak ako má byť, na svojom mieste a pospájané správne. Určite tam bude nejaký error, chyba v matrixe...
Ale ak som zdravá tak je tu možnosť, že žijem v inom čase. Narodenie mojej dušičky sa oneskorilo a niekoľko tisíc rokov (možno urýchlilo, teraz neviem presne). Ak sa oneskorilo, tak by ma do mojich dvadsiatich rokov určite ukameňovali alebo upálili. Aspoň by sa duša netrápila príliš dlho (neprešla by som ani pubertou!) A v budúcnosti...ktovie či niejaká vôbec bude...
Ešte jednu možnosť by som mala, prišli Mimozemšťania a nechali tu jedno svoje "semiačko" a z toho sa vykľula podivná osoba, nezapadajúca do tohto sveta ani omylom. A teraz sa prebíja životom a rozmýšľa, kde urobila chybu.

O svojom nepoznanom pôvode asi rozmýšľa viacero z nás. Ktovie prečo. Prečo sa ľudia cítia ako vyvrheli vo vlastnej spoločnosti. Dokoca aj vtedy keď ich ostatní tak neberú a nevnímajú. Len oni samí majú pocit, že tu niečo proste nehrá, nesedí, nepasuje a kopa iných synoným.
Keď na to niekto príde, poprosím si odpoveď. Nech sa aspoň na chvíľku oklamem, že nie som tá divná ja, že nie je chyba stále vo mne.

PS: toto nemal byť a ani nie je nijako deprimujúci článok, len slová ,po veľmi dlhej dobe, od trochu zmetenej osôbky. Ďakujem za pozornosť.
 

Piate narodeniny a pomalý koniec prázdnin.

12. září 2011 v 0:30 | Shou |  Čo píše život...
Nie, nie, nie...toto snáď ani nie je možné! Ale predsa asi je. Dámy a páni, všetci prítomní (vás je tu určite "neúrekom") tento blog, oficiálne pred malou chvíľkou začal žiť svoj piaty rôčik! xD Mňa asi klepne pepka! xD Ja som si na to SPOMENULA!!! xD Len tak, z ničoho nič, 12.9.! muhaha. Neverím, že si to pamätám. Okej, k veci. Gratulujem tejto stránke, že vydržala, no s ľútosťou musím priznať, že sa tu prestávam cítiť ako doma. Áno, toto bol môj svet, môj maličký ostrov súkromia a zrazu je ten pocit preč. Uvedomila som si to vlastne až dnes, chela som niečo napísať, ale nešlo to. Prišlo mi to blbé, lebo viem, že si to prečíta niekto koho osobne poznám a to mi akosi vadí. Veľmi. Viac ako obvykle. Ktovie prečo. Ale veľmi silno pochybujem, že by som mala silu presťahovať sa. Dosť dobrý nápad... Samozrejme nenápadne ale to by chcelo zmenu aj prezývky. Omg! Zastelím sa!

Nie! Dnes sa tu bude oslavovať! Žiadne morbídne myšlienky (fu, to bude zložité). Za chvíľu mám už aj ja koniec prázdnin. Viem že kopa ľudí je už v školách a začínajú "makať". Ja až budúci týždeň, no strach mám kvalitný. Stále si nemyslím, že patrím na vysokú školu. Nie, ja nie. Ja človek, ktorý má temer 20 rokov, miluje superhrdinov, gumové cukríky, všetko farebné a mydlové bubliny. Človek, ktorý plače za mŕtvou zlatou rybkou, s ktorou pravidelne viedol dlhé rozhovory. Človek, ktorý dva dni rozmýšľa len nad tým ako ohodnotí 200 filmov, aby mohol napísať jeden stupidný komentár a nakoniec sa nevie rozhodnúť, ktorý film bude ten 200tý! (toto neriešte, vážne mi asi preplo) Človek, ktorý zjedol za posledných pár týždňov toľko čokolády, že sa mu mení aj krv na hustú černastú hmotu. A človek, ktorý sa zamiloval do stupidného seriálu a slova "pussy" xD Áno som cinephile a definitívne mi preplo...to bude tým stresom a aktívnym trojmesačným ničnerobením! :)
Tak a teraz som zhrnula skoro všetky svoje vlastnosti/záľuby, ktorými sa na vysokej nebudem chváliť! xD

No nič, prajem všetkým krásny 12. september. :)

-netuším ako pomenovať tieto drýsty-

3. září 2011 v 20:33 | Shou |  Čo píše život...
Po dlhom čase opäť zdravím.
Chvíľkami to tu vyzeralo živšie ale aj tak slabá aktivita nakoniec upadla. Keďže som lenivá a nepriznám si svoju účasť háďzem to všetko len a len na teplo! xD Počasie je na tieto účely ako stvorené.
Tak, zmenila som znova dizajn. Opäť je to New York (obrázky- deviantart). Spočiatku sa mi to zdalo také chaotické a "preplácané" ale toho bočného obrázka so smejúcou sa ženou v okuliaroch na billboarde som sa nedokázala vzdať. :)) A čo narobím, keď bobláznenie týmto mestom sa ma nepúšťa? A všetko to umocnil včerajší rozhovor s jednou holkou, ktorý od 9tich rokov žije v NY. Nikdy ma neprestane nadchýňať a prekvapovať pani Náhoda.
Včera sme šli aj s mamkou ku babke a dedkovi, boli sme tam pár minút a ja som sa vonku hrala s našim ďáblikom, keď zrazu prišla holka aj s krásnym pitbullom. Sára šla z kože vyskočiť a tak som ju pustila von. Skoro som sa rozplynula aké boli rozkošné keď sa spolu s Lunou (pitbullička a new yorčanka) hrali. xD A tak sme sa šli aj s majiteľkou prejsť nech sa tie naše hafíky pohrajú. No a tak sme si dobre pokecali. Zajtra ideme k babke zas a snáď sa znova stretneme, nech sa psy vybláznia a ja z nej povyťahujem rôzne info. xD Ju ale to moje teliatko je tak krásne žiarlivé! :) Akonáhle si to ku mne Luna namierila Sára sa na ňu vrhla a potom rýchlo ku mne. Achu, tie psy sú niekedy skoro ako malé deti. A ten náš úplne! Ale nikdy človek neuvidí takú úprimnú radosť z vlastnej prítomnosti ako u psa. Potvrdilo mi to aj niekoľko dňové stráženie malej čivavky, ktorý žila 6 rokov vo veľmi biednych podmienkach, k nám sa dostala len po mesiaci tzv. rehabilitácie, keď si ju konečne našlo šťastie a normálny domov. To malé stvorenie k vám priľnulo tak veľmi a tak neskutočne sa tešilo keď vás ráno mohlo zobudiť alebo keď ste po pár hodinách neprítomnosti konečne otvorili dvere až vás to dojalo. :) Teraz nám tu chýba, aj keď v podstate celý deň to prespalo, no predsa je to tu po tých 4 dňoch smutnejšie. :)
A keď už som sa to takto rozpísala o mojich malých (xD) huňatých a uslintaných kamarátoch, pripájam aj fotky k tejto téme. :)



PS: áno, pochopili ste správne, nudila som sa xD preto tie fotky vyzerajú tak ako vyzerajú. xD
 


Dizajn- Cesta a New York

3. září 2011 v 19:59 | Shou |  Dizajn blogu
Tak znova v novom šate. :) Keďže starý dizajn som sem "nezapísala", robím to teraz.


Starneme, alebo sa len svet mení?

8. srpna 2011 v 12:31 | Shou |  Čo píše život...
Mám taký pocit, že som už stará. Viem, že to znie divne, budem mať len 20 (T_T), ale akosi sa ma nechce zbaviť otravný pocit, že je to už akosi veľa. Dostávam sa do štádia dôležitých životných rozhodnutí a to ma jemne desí. Uvedomila som si to včera, keď som zbadala na FB jednu asi o rok staršiu kamrátku a jej odkaz "zmena stavu- zasnúbená". Ako prvé mi napadlo, že je to fór. (Aj Shou má svojho manžela už temer dva roky! :)) Ale hneď v prvom komentári bola gratulácia s prianím šťastia a skorej svadby. A tak som si hneď spomenula na bývalú spolužiačku zo základnej, ktorá sa vydala pred pár týždňami. A teraz sa dostávame k tomu, žee: "Ooo, shit!!" Toto sa mi prestáva páčiť! Za chvíľu budem ako moja sestra sledovať na FB svoje bývalé spolužiačky ako im pomaly rastú brušká a neskôr aj milé ratolesti. A pri tom naše najväčšie problemy sú, ako sa pomestíme v malej izbičke a ktorá má ktorej ponožky!

Viem, že kedysi to bolo úúplne bežné, 20 rokov = svadba, moja babka sa vydávala v 16tich alebo 17tich, ale keď si predstavím seba a... *pomaly kolabuje* Nie, nie, nie...nie, nieee, nie... xD Nepredstaviteľné. xD Aj keď si predstavím svoju sestru s priateľom (majú obaja 23-24) a ich správanie. *výbuch smiechu* Ako sa stále naťahujú a bijú a potom sestra z obývačky kričí, aby som jej prišla pomôcť. A ja prídem do izby a on na nej sedí drží jej ruky a ona ho kuše do nohy a obaja sa rehocú ako malé neposlušné deti a ja tam vyzerá staršie ako obaja dokopy...hmm...xD Nie...nie...nie!
Neviem si nič také predstaviť, na mňa je to strašne skoro. Ale to bude aj tým, že ja som strašný bojko vo vzťahoch a taktiež jemne zaostalá :) čiže mňa to nenormálne desí. Snáď aj ja RAZ dospejem a mojim kamarátkam bude dobre a budú šťastné. :) A možno o pár rôčkov budem kočíkovať nejaké maličké, lebo obe bývajú hneď vedľa mňa. :)


No s tým mojim dospievaním to až tak dobre nevidím. Včera moja zlá stránka, zákernosť a škodoradosť vzrástli do nadpozemských rozmerov. Trochu ma to mrzí, až sa hanbím, ale zároveň keď si na to spomeniem okamžite sa usmejem. Viem, som hnusná, keď sa teším z nešťastia iných, ale keď som si uvedomila ako mi ich šťastie ublížilo... Paradox je, že som sa aj tú zlú aj dobrú správu dozvedela úplne rovnako. Myslela som si, že je to všetko preč, že mi je to úplne ukradnuté a som za tým. No podľa včerajšej spontánej reakcie v podobe šialeného smiechu to nebola tak úplne pravda. xD Teraz mi nezostáva asi už nič iné iba sa baviť sama na sebe. A znova sa mi potvrdzuje ako jeden rok dokáže zmeniť človeka. :)

Prečo bežím, keď bežím?

29. července 2011 v 21:23 | Shou |  Čo píše život...
Haruki Murakami má knihu O čem mluvím, když mluvím o běhání, ktorú si chcem už veľmi dlho prečítať. Neviem či tohto známeho japonského autora poznáte, no bola by chyba keby nie. Ale k tomu inokedy. Dnes sa ide behť! :)

Už asi rok chodievam behať. Kedysi, mám to čerstvo v pamäti, som hovorievala, že beh je stráta času, že je to hlúposť. Nechcela som behať ani v škole lebo som v tom nevidela zmysel. S mojou povahou vo všetkom musím hľadať nejakú logiku. (na zabitie!:)) A predsa, ja, taký odporca som začala behať. Vždy keď to niekto počuje poprvé tak sa čuduje "Má to 19 a chodí to behať?!" samozrejme prvé čo každému napadne je, že chcem chudnúť. xD Čo je však dosť hlúposť, keď vážim 50 kíl aj s topánkami. xD Tak prečo bežím, keď bežím?





George Orwell- 1984

26. července 2011 v 18:57 | Shou |  Literatúra, ktorá zaujala
Knihu som spoznala vo 4. ročníku na strednej. Ihneď ako sme stručne preleteli obsahom ma niečim zaujala. Vrátila som sa k nej neskôr pred maturitou, kedy som si v textoch prečítala krátku ukážku. Hneď som vedela, že táto kniha bude niečo viac, že bude drsná a že sa oplatí si ju prečítať. Nemýlila som sa ani v jednom. Možno aj preto je táto kniha zaradená do najlepšej svetovej literatúry.

Dovoľte, aby som Vám predstavila knihu George Orwell - 1984
Dej sa odohravá v Oceánii. Ak som správne pochopila, je to Anglicko.(Aby ste približne pochopili o čom toto dielo je, musím spomenúť, že je to antiutopický román. Nebudem sa tu oháňať nejakými poučkami a podobnými somarinami. Len vysvetlím, že útopia je svet vymyslený a dokonalý. A "anti", určite viete, znamená opak. Ak nechápete - google. ;) Tak a teraz k veci. )


Trochu som sa rozpísala, ospravedňujem sa, no inak to nešlo. Čitať to nemusíte, ale mojou povinnosťou bolo napísať tento článok.


Prieteľstvo je ako symbióza. Každý čerpá od toho druhého čo potrebuje.

24. července 2011 v 15:49 | Shou |  Čo píše život...
Zdravím.
Moja nálada sa pomaly vracia do zabehnutých koľají. Nemôžem povedať, že som šťastná, to by ma muselo niečo naozaj potešiť, ale dajme tomu, že je všetko v pohode. (budem klamať samú seba až kým sa tým nepresvedčím!)
Tento týždeň som bola dvakrát v letnom kine. Musím povedať, že som nikdy nepozerala film v lepšej atmosfére a prostredí! Prvý raz kropilo celý čas! Mať pivo s príchuťou dažďa nie je najprájemnejšie, ale to druhé bolo už lepšie. xD Prvý film bol Denník nymfomanky, bolo to od 18 ale bolo veselo a film bol skvelý. Včera sme boli na Once, to už taký dobrý film nebol, no my sme sa zabavili aj tak. Ja proste cez nudný film ticho nebudem!xD Škoda len, že to bolo krátke, pokojne by som tam vydržala sedieť až do rána.:) Hlvne v prítomnosti dobrých ľudí. :) Prišla som na to, prečo sa stretávam s veľmi podobným typom ľudí. Najviac asi blízkych priateľov mám strašne ukecaných a pred pár dňami som prišla na to prečo. Kamarátka mi asi dve hodiny rozprávala o svojich problémoch a keď sme už čakali na môj bus, ktorý ma mal odviesť znova do svojho sveta, mi povedala, že nabudúce ona už nepovie ani slovo a konečne jej ja poviem čo so mnou je. A výhoda takýchto ľudí? Kecajú toľko, že zabudnú na to, čo pôvodne chceli a ak nechcem nič hovoriť, proste nebudem a oni si to možno ani nevšimnú. :) Sybióza ako vyšitá. :)

Inak Once získal myslím Oscara za hudbu, tak vám pridávam jednu pesničku. Celkom sa hodí k tomuto upršanému počasiu. A slová sú tiež celkom zaujímavé :)

Kam dál